Spoločne na hory

Autor: Júlia Poláčková | 11.9.2016 o 11:12 | Karma článku: 9,22 | Prečítané:  3110x

Niekedy aj tá najkrajšia túra zanechá v človeku zlý dojem. Nezáleží len na tom, akú trasu si vyberiete, aké máte počasie, či aké kvalitné oblečenie máte na sebe. Konečný dojem z výletu zapíšu najmä ľudia, ktorí vás sprevádzajú.

Hovorili mi: „Daj si pozor, hory sú zradné!“ Ale veď nejdem sama... idem s kamarátom, s ktorým už som zažila športové aktivity, párty, dlhé rozhovory pri pive, noc pod hviezdami, aj turistiku. Vždy sa osvedčil ako spoľahlivý, zodpovedný, starostlivý a príjemný spoločník. Keď sme sa bavili o našich dohľadných snoch, plánoch a cieľoch a z oboch strán zaznelo Rysy, všetko bolo jasné. Už len dohodnúť čas. Zhodli sme sa teda na troch dňoch, kedy vyrazíme do Tatier a pridal sa aj jeho kamarát. Dohodli sme cestu, našli ubytovanie, sledovali predpoveď počasia... všetko nasvedčovalo tomu, že si užijeme výbornú turistiku. Chalani ma vyzdvihli včas, počasie bolo pekné, všetko naplánované. Na „rozcvičku“ v prvý deň naplánovali Slavkovský štít. Prekvapenie však nastalo, keď sme vyrazili hore a po krátkej chvíli sa mi ich chrbty vzďaľovali. Chlapci mi zrejme zabudli povedať, že oni prišli na tréning, sledujú si čas a nikoho nečakajú. Čas sme mali veru dobrý, ostatných turistov sme predbiehali... no z ich pohľadu tam zrejme stále boli rezervy. Svetielko nádeje mi blyslo, keď ma chvíľu počkali a spýtali sa, či netreba spomaliť. Vysvetlila som, že pri našom výškovom rozdiele (teda ja 152 cm, oni cca 180 cm a 190 cm), mi to hore kopcom ide trošku pomalšie (napriek tomu, že som ostatných turistov predbiehala, no nie až tak turbulentne ako oni dvaja). Chvíľu to vyzeralo, že sme sa dohodli na pomalšom tempe v strmších úsekoch, no krátko na to som opäť videla ich zadky miznúť v diaľke, až kým nezašli za kopec. Tentokrát ma počkali o niečo vyššie. V snahe zdôrazniť potrebu pomalšieho tempa som ich oboznámila, že môj orientačný nezmysel mi v horách pôsobí značné problémy a potrebujem ísť s niekým, kto ma vedie... práve preto nechodím na túry sama. Táto akcia však nevyvolala žiadanú reakciu a o pár minút mi opäť obaja zmizli v diaľke. Takto sa to opakovalo asi do pol cesty a potom som ich nevidela hodnú chvíľu... až hore na Slavkovskom štíte. Márne som sa hnala, nechala som si ujsť všetky výhľady po ceste, nestíhala som si robiť pauzy na absorbovanie tej vysoko-horskej atmosféry, ktorú tak milujem, na hlboký nádych čistého vzduchu... márne som svoje nohy a pľúca hnala do extrému, navzdory bolesti a únave som predbiehala ďalších a ďalších turistov... moji „parťáci“ boli v nedohľadne. Keď som ich našla na vrchole, pomaly dojedali. O pár minút mi prišli oznámiť, že treba ísť, lebo o chvíľu začne pršať. Polovicu obedu som teda zbalila späť do batôžka. Na spoločné fotky na vrchole nebol čas a z ich strany zjavne ani chuť. Šli sme teda... nie, nešli... oni sa rozbehli dole ako keby ich rozhodca odštartoval. Mne pri pokuse aplikovať ich rýchlosť, pri skoku na kameň ruplo v kolene. Ajaaaj... ja v bolestiach, „kamaráti“ v čudu. Tak som krivkala dole za nimi. Počkali ma asi o 100 výškových metrov nižšie, sediac na skale a smejúc sa kde toľko trčím. Šli sme teda ďalej. Začalo pršať. Nad nami čierne mraky. Vyzeralo to, že pomedzi slabý dážď padol občas nejaký ten ľadovec. Zablysklo sa a zahrmelo. Tentokrát som šla prvá a stratila som chodník (pre mňa tak typické). Jeden z mojich parťákov vydal rozkaz „to je jedno, ideme dole!“ a vrhol sa priamo dole cez skaly... nuž, ja stratená teda za ním a za nami ešte ďalších pár nešťastníkov. Ocitli sme sa vo výške asi 2400 m mimo chodníka v búrke a daždi. V panike medzi nami vznikli väčšie rozostupy a pomaly som ich strácala z dohľadu. Už som pred očami videla pamätnú tabuľku s mojím menom a dátumom úmrtia 29.8.2016 zasadenú do skaly pri chodníku. Našťastie ten zorientovanejší z nás cez šum dažďa zakričal, ktorým smerom treba ísť k chodníku. Zmenila som teda smer a ďalej som sa v búrke a daždi plácala cez mokré balvany prikázaným smerom. Chodník sme čoskoro našli a napojili sa, ale veľké šťastie to zrovna nebolo. Búrka sa priblížila priamo k nám, spustil sa riadny lejak a do toho plná paľba ľadovca. Okolo nás lietali hromy blesky, ľadovec nás bil aj cez bundy, hustý dážď čoskoro premočil všetko, čo stálo do 100 EUR, v naimpregnovaných topánkach sa kumulovala voda, napúšťal sa bazén. Pod nohami nám tiekli potoky zahustené ľadovcom, takže sme nevideli kde šliapeme, okolitý trávnik bol pokrytý asi centimetrovou vrstvou ľadovca. Kto by to bol čakal... moji kamaráti zase raz začali utekať. Ja som sa nevedela rozhodnúť, či mi viac chôdzu komplikuje boľavé koleno alebo softshellové nohavice kompletne nasiaknuté vodou vážiace aspoň 5 kg. V totálnom zúfalstve som v tejto smršti za miznúcimi kamarátmi kričala „počkajte maaa!“. Zmizli. Dobehla som ich len vďaka tomu, že v kraťasoch ich ľadovec štípal do holých lýtok tak veľmi, že sa rozhodli skryť pod menším skalným previsom. Skryjúc sa vedľa jedného z nich pri krehnutí mojich končatín v premočenom odeve som ho tentokrát už dôrazne žiadala, aby ma čakal, lebo mám problém s kolenom a na mokrých skalách sa mi šmýka a v nasiaknutých nohaviciach sa mi zle kráča a ... už neviem ako rozsiahly a intenzívny bol môj prejav v tejto kritickej situácii, milá som asi nebola. Zvyšok cesty som teda bola sprevádzaná aspoň jedným z nich, aj keď pri každom pošmyknutí a páde na mokrých skalách som zaspomínala na bývalého priateľa, ktorý ma zvykol v podobných situáciách v horách chytiť pevne za ruku a nikdy ma nenechal spadnúť. Teraz žiadna pevná ruka nebola, tak som si musela zvyknúť na tvrdé pády. Kým sme pomalým tempom došli unavení a premočení dole, druhý kamarát sa po nás už zháňal, kde sme tak dlho, že už nás strašne dlho čaká v aute a už chce ísť jesť. Možno som naivná, ale čakala by som skôr „Ste v poriadku? Nestalo sa vám nič? Nepotrebujete pomoc?“.

Po takejto niekoľkohodinovej naháňačke a skúške odolnosti s odpálenými kolenami som sa druhý deň rozhodla len pre menšiu prechádzku. Moji parťáci vzhľadom k premočeným a neuschnutým topánkam tento plánaplikovali aj pre seba, cestou na Sliezsky dom sa však rozhodli pokračovať na Poľský hrebeň, čo spôsobilo opätovné nadtempo a neochotu ísť pomaly, aby údajne nevychladli. Na Sliezskom dome sa teda naše cesty rozišli a užila som si oddychový deň, hoci opäť sama. Keďže večerné aktivity mojich turistických parťákov spočívali prevažne v hraní hier na PC a skúmaní nových aplikácií v telefóne, po dvoch dňoch už som sa cítila vcelku osamelo a tešila som sa na ten sľúbený spoločný výstup na Rysy.

Na vytúžené Rysy sme si privstali. Vyšli sme 6:30 zo Štrbského plesa, aby sme mali dosť času aj na prestávky a kochanie sa a nemuseli sme sa ponáhľať. Moje nadšenie však veľmi rýchlo opadlo, keď pri Žabom plese som opäť uvidela len ich chrbty. Bolo ešte ráno, času bolo dosť aj na 2 také výstupy. Lenže nim sa nechce chodiť pomaly. Lenže oni sa musia pohnúť, aby im nebola zima... lebo tá bunda v batohu by asi nepomohla (pozn. autorky: sarkazmus!). A tak som opäť šliapala sama. Moje obľúbené reťaze som si veľmi neužila, rýchlo som tadiaľ preletela, aby na mňa dlho nečakali. Na chate pod Rysmi som sa však aj tak nevyhla komentáru „už tu čakám 25 minút“. Počas asi polhodinového tentokrát spoločného posedenia som sa dozvedela, že by som mala ísť hore skôr, aby oni nemuseli ísť pomaly. Moje námietky, že nepoznám cestu, boli zmetené zo stola, lebo vraj mám ísť tam, kde vidím ísť ľudí. A znovu sama... To som však ešte netušila, čím ma moji parťáci prekvapia hore! Náskok som dostala až príliš veľký, na vrchole som ich teda počkala. Keďže sú tam vrcholy dva, keď som ich videla prichádzať, ozvala som sa, aby ma našli. Na moje prekvapenie sa však rozhodli ísť na ten druhý, lebo ten je údajne o 5 metrov vyšší. Na vrchole Rysov, kde som sa tak veľmi tešila, som teda zostala sedieť sama ako kôl v plote. Mám celkom výdatný zmysel pre humor a nezvyknem sa urážať, ale keď „kamarát“ uprednostní pár metrov skál navyše pred mojou spoločnosťou, tak toto ma veru urazilo! Aj napriek splnenému cieľu, napriek dosiahnutému vrcholu, prekrásnemu prostrediu, veľmi zaujímavej trase a napriek luxusnému počasiu, ktoré sa v ten deň vskutku vydarilo, som vďaka takýmto turistickým parťákom išla dole z Rysov osamelá a zdeprimovaná.

Odporúčam preto všetkým turistom, ktorí ,podobne ako ja, sú spoločenské tvory a turistiku považujú okrem športu aj za spoločenskú aktivitu, aby si pred odchodom do hôr preverili charakter a úmysly svojich spolu-turistov, aj napriek tomu, že ich poznajú a dôverujú im. Nech sa každý jeden uistí, že pôjdu spoločne a že v prípade núdze nebude nikto zanechaný osudu.

A tých, ktorí sa chystajú do hôr na tréning a viac než ľudom sa plánujú venovať číselným údajom o prevýšení, čase, rýchlosti a výkonu, tých vyzývam, aby nevolali so sebou ľudí, ktorí nemajú rovnaký zámer alebo majú slabšiu kondičku. Vyzývam všetkých turistov, aby si uvedomili, že hory bývajú zradné a s kýmkoľvek sa do hôr vyberú, za toho nesú spoločenskú zodpovednosť a je základnou slušnosťou a nepísaným pravidlom, že posledný človek v skupine sa nenecháva sám!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pred Zalom opustili Smer viacerí zakladatelia

Europoslanec Boris Zala zo Smeru požiadal o prerušenie členstva. V strane sú z neho sklamaní a vyťahujú jeho plat v Bruseli.

TECH

Europa má obrovské gejzíry. Život môžeme hľadať bez vŕtania

Vedci pozorovali možné vodné gejzíry.

TECH

Veterinári: Nekupujte mopslíkov a buldočkov, trpia stále viac

Rozsiahle kríženie zväčšuje zdravotné ťažkosti.


Už ste čítali?